Imunitný systém je nevyhnutný pre naše prežitie, jeho aktivita však musí zostať v rovnováhe. Pri infekcii alebo poškodení tkanív sa musí rýchlo aktivovať, súčasne sa ale spúšťajú mechanizmy, ktoré jeho reakciu regulujú a postupne ukončujú. Ak by bola imunitná odpoveď príliš silná alebo trvala príliš dlho, mohla by začať poškodzovať vlastné tkanivá. V krajnom prípade môže človeka bezprostredne ohroziť na živote; pri dlhodobej aktivácii zase prispieva k rozvoju chronického zápalu a radu ochorení.
Správne fungujúci imunitný systém reaguje na skutočne nebezpečné podnety, napríklad patogénne vírusy, baktérie, huby či parazity. Naopak toleruje neškodné látky z okolitého prostredia, zložky potravy a mikroorganizmy bežne osídľujúce naše telo. Zároveň sa za normálnych okolností neobracia proti vlastným bunkám a molekulám, ako k tomu dochádza pri autoimunitných ochoreniach.
Imunitný systém tvorí mnoho druhov buniek a signálnych látok, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Niektoré imunitnú reakciu aktivujú, iné ju tlmia. Zjednodušene možno rozlíšiť vrodenú a získanú imunitu, ktoré však nefungujú oddelene, ale neustále spolupracujú.
Bunky vrodenej imunity, medzi ktoré patria napríklad makrofágy, monocyty, neutrofily, dendritické bunky a NK bunky, reagujú na nebezpečenstvo ako prvé. Presúvajú sa do miesta, kam prenikli infekčné mikroorganizmy alebo došlo k poraneniu či inému poškodeniu tkaniva. Ich úlohou je nebezpečenstvo rýchlo rozpoznať, obmedziť a pokiaľ možno odstrániť.
Tieto bunky nesú na svojom povrchu aj vnútri seba receptory, ktoré dokážu rozpoznávať molekuly typické pre mikroorganizmy alebo signály uvoľňované poškodenými a umierajúcimi bunkami. Naviazanie takejto molekuly na receptor spustí vnútri imunitnej bunky súbor dejov označovaný ako signálna dráha. Tá môže bunku aktivovať, zvýšiť jej delenie, zmeniť jej správanie a primäť ju k produkcii ďalších biologicky aktívnych látok.
Jednotlivé bunky vrodenej imunity majú rozdielne úlohy. Makrofágy a neutrofily môžu pohltiť baktérie, bunkové zvyšky a ďalšie častice a následne ich vnútri seba rozložiť. Tento proces sa nazýva fagocytóza. NK bunky sú zase schopné rozpoznávať a usmrcovať niektoré bunky napadnuté vírusmi alebo nádorovo zmenené bunky, tým zamedzia šíreniu vírusovej infekcie po tele a nárastu počtu nádorových buniek.
Aktivované bunky vrodenej imunity zároveň produkujú biologicky aktívne signálne látky označované ako cytokíny a chemokíny – ktoré do postihnutého miesta priťahujú ďalšie imunitné bunky a riadia ich činnosť. Tým sa vrodená imunita podieľa aj na aktivácii získanej imunity, ktorú zabezpečujú predovšetkým T- a B-lymfocyty.
Dendritické bunky a makrofágy dokážu časti pohlteného mikroorganizmu vystaviť na svojom povrchu na určitých svojich povrchových molekulách. Tým ich „ukážu“ T-lymfocytom, ktoré môžu rozpoznať konkrétny pôvod nebezpečenstva a zahájiť cielenejšiu imunitnú odpoveď. Niektoré aktivované T-lymfocyty následne podporujú B-lymfocyty v tvorbe protilátok, iné vďaka tomu ničia infikované alebo abnormálne bunky.
Vrodená imunita tak poskytuje rýchlu, ale menej špecifickú obranu, zatiaľ čo získaná imunita vytvára presnejšie zameranú odpoveď. Niektoré T a B lymfocyty navyše pretrvávajú ako pamäťové bunky a umožňujú rýchlejšiu reakciu pri opakovanom stretnutí s rovnakým nebezpečným stimulom.
Aktivácia imunitného systému je spojená so vznikom zápalu. Hoci slovo „zápal“ často vnímame negatívne, akútny zápal je prirodzený a potrebný obranný proces. Pomáha obmedziť infekciu, odstrániť poškodené bunky a zahájiť hojenie tkaniva.
Aby si zápal zachoval túto ochrannú funkciu, musí byť primeraný a po odstránení nebezpečenstva včas ukončený. Súčasne s aktivačnými mechanizmami sa preto spúšťajú aj mechanizmy regulačné a protizápalové.
Na regulácii imunitnej odpovede sa podieľajú rôzne typy buniek, napríklad regulačné T- a B-lymfocyty, regulačné dendritické bunky a makrofágy s protizápalovými a reparačnými vlastnosťami, ktoré sa zjednodušene označujú ako M2 makrofágy. Tieto bunky môžu tlmiť aktivované imunitné bunky, vytvárať protizápalové látky a podporovať obnovu poškodených tkanív.
Po splnení svojej úlohy tiež časť aktivovaných imunitných buniek riadene zaniká. Je to dôležité, pretože počas obrannej reakcie sa tieto bunky rýchlo množia. Ak by ich aktivácia a množenie pokračovali aj po odstránení pôvodného nebezpečenstva, zápal by mohol pretrvávať a poškodzovať okolité tkanivá.
Imunitný systém musí vedieť nielen reagovať a následne svoju odpoveď utlmiť, ale aj rozlišovať medzi nebezpečnými a neškodnými podnetmi. Tejto schopnosti sa hovorí imunitná tolerancia. Vďaka nej imunitný systém nereaguje proti vlastným molekulám ani proti väčšine neškodných látok, napríklad zložkám potravy, peľom alebo mikroorganizmom prirodzenej mikrobioty.
Tolerancia však môže byť narušená. Prispieť k tomu môžu genetické predispozície, porucha regulačných mechanizmov, infekcie, poškodenie tkanív alebo dlhodobý zápal. Niektoré mikrobiálne molekuly sa navyše môžu podobať vlastným štruktúram organizmu, čo za určitých okolností prispieva k vzniku chybne zameranej imunitnej reakcie.
Imunitný systém potom môže začať považovať neškodné látky za nebezpečné, ako je to pri alergiách, alebo napádať vlastné bunky a tkanivá, čo vedie k autoimunitným ochoreniam.
Imunitný systém sme tu opísali iba vo veľmi zjednodušenej podobe. Pre pochopenie pôsobenia medicinálnych húb je však podstatné, že zdravá imunita neznamená iba čo najsilnejšiu imunitnú reakciu. Rozhodujúca je jej správna regulácia – schopnosť obranu v prípade potreby aktivovať, primerane ju riadiť a po odstránení nebezpečenstva opäť utlmiť. Práve niektoré z týchto aktivačných, regulačných a protizápalových mechanizmov môžu ovplyvňovať bioaktívne látky obsiahnuté v hubách.
Bioaktívne látky medicinálnych húb pôsobia skôr ako imunomodulátory než ako nešpecifické stimulátory imunitného systému.
Hubové polysacharidy, predovšetkým β-(1→3, 1→6)-D-glukány, sú rozpoznávané receptormi vrodenej imunity, ide napr. o receptor dektín-1, Toll-like receptory (TLR2, TLR4), a taktiež sa aktivuje komplementový systém.
Väzba β-glukánov na receptory môže aktivovať makrofágy, neutrofily, dendritické bunky a NK bunky. Výsledkom je:
Účinok je však závislý od dávky a kontextu. Nízke koncentrácie môžu podporovať imunitný dohľad, zatiaľ čo vyššie terapeutické koncentrácie môžu tlmiť nadmernú zápalovú odpoveď.
Pri chronickom zápale bývajú dlhodobo aktivované prozápalové makrofágy M1, ktoré produkujú napríklad prozápalové cytokíny TNF-α, IL-1β, IL-6, oxid dusnatý a ďalšie mediátory, ktoré prispievajú k poškodeniu tkanív zápalom.
Bioaktívne látky húb, ako sú fenolické látky, triterpenoidy, môžu:
Na tejto modulácii sa podľa článku podieľajú najmä polysacharidy z Cordyceps militaris, látky z Inonotus obliquus a triterpenoidy či fenolické látky, napríklad hispolon.
NF-κB je jedným z najvýznamnejších regulátorov chronického zápalu. Ako transkripčný faktor vstupuje do jadra, viaže sa na DNA a ovplyvňuje prepis génov, ktoré súvisia so zápalom. Jeho trvalá aktivácia podporuje syntézu prozápalových cytokínov a chemokínov a ďalších molekúl podporujúcich a udržiavajúcich zápal.
β-glukány, triterpenoidy (napr. kyselina ganoderová), cordycepin, fenolické látky, peptidy z medicinálnych húb môžu túto signálnu dráhu tlmiť a tým znížiť produkciu prozápalových cytokínov a aktiváciu ďalších prozápalových génov.
Ďalším významným cieľom zložiek z húb sú mitogénom aktivované proteínkinázy (MAPK):
Tieto dráhy regulujú produkciu cytokínov, bunkovú proliferáciu (množenie buniek), apoptózu (riadenú bunkovú smrť) a reakciu na bunkový stres. Hubové látky (polysacharidy, cordycepin, triterpenoidy) môžu obmedzovať aktiváciu jednotlivých MAPK a tým znižovať zápalovú odpoveď.
Inflamazóm NLRP3 sa v bunke zostavuje z niekoľkých častí po tom, čo je bunka stimulovaná. Inflamazóm reaguje na prítomnosť mikrobiálnych molekúl a signálov bunkového poškodenia. Jeho chronická aktivácia vedie k aktivácii produkcie prozápalových cytokínov a dejov, t. j. k:
Zaujímavé sú napríklad β-glukány z Ganoderma lucidum, ktoré obmedzujú aktiváciu NLRP3 niekoľkými mechanizmami:
Tiež tu je účinok dvojfázový: nízke dávky niektorých polysacharidov môžu NLRP3 podporovať jeho aktivitu a posilniť obranu proti patogénom, zatiaľ čo vyššie koncentrácie jeho aktiváciu potláčajú a podporujú ukončenie zápalu.
Gasdermin D je kľúčový proteín, ktorý v tele funguje ako hlavný aktivátor pyroptózy, bunkovej smrti, ktorá aktivuje imunitné bunky a podporuje vznik zápalu. Gasdermin je štiepený aktivovanou kaspázou 1 (je aktivovaná zostavením inflamazómu). Jeho odštiepená časť reaguje s bunkovými membránami a vytvára v nich otvory (póry), čo vedie k:
Hubové bioaktívne látky môžu nepriamo brániť štiepeniu gasdermínu D inhibíciou už spomínaného NLRP3 a kaspázy-1. Môžu tak obmedzovať vysoko prozápalovú pyroptózu bez toho, aby nutne potláčali fyziologickú apoptózu (programovanú, riadenú bunkovú smrť, ktorá neaktivuje zápal).
Oxidačný stres a chronický zápal sa vzájomne podporujú. Aktivované prozápalové bunky produkujú veľké množstvo kyslíkových radikálov. Voľné kyslíkové radikály totiž aktivujú NF-κB, MAPK aj NLRP3, o ktorých sme sa zmienili, že sa podieľajú na rozvoji a udržaní zápalu.
Triterpenoidy, fenolické látky a ergothioneín z húb môžu aktivovať dráhu, ktorá oxidačný stres tlmí a môžu tým teda podporiť tlmenie zápalu. Jednotlivé kroky zahrnuté:
Dôsledkom je zníženie koncentrácie voľných radikálov, obmedzenie oxidačného poškodenia a sekundárne zníženie aktivácie NF-κB a NLRP3.
Okrem toho môžu niektoré zložky húb, napr. fenoly a flavonoidy priamo vychytávať kyslíkové radikály a tak ich neutralizovať.
Hubové látky môžu ovplyvňovať:
Výsledkom môže byť podľa východiskového stavu buď posilnenie imunitnej odpovede získanej imunity, alebo jej utlmenie. Pri chronickom zápale je významné najmä:
Niektoré β-glukány a polysacharidy z Phlebopus portentosus, Agaricus blazei a ďalších druhov môžu:
To predstavuje imunostimulačnú časť účinku medicinálnych húb, ktorá prebieha súčasne s tlmením patologickej chronickej zápalovej odpovede.
Vysokomolekulárne β-glukány, polysacharidy sa vstrebávajú z čreva len minimálne, a značná časť ich účinkov je tak viazaná práve na črevo, v ktorom je však veľké množstvo imunitných buniek. Hubové polysacharidy teda modulujú imunitný systém vďaka:
Imunitný systém je veľmi komplexná entita, ktorej aktivitu je možné regulovať nielen štandardnými liekmi, ale aj prírodnými látkami, vrátane všetkým dobre známeho vitamínu C. Medzi tieto látky patria aj súčasti vitálnych húb.
Zásadný vplyv na imunitný systém majú polysacharidy, terpény a fenolové zlúčeniny.
Hubové β-glukány sú rozpoznávané receptormi vrodenej imunity, najmä Dectin-1, TLR a CR3, a môžu podporovať fagocytózu, prezentáciu antigénov a cytotoxickú aktivitu NK buniek. Súčasne však obmedzujú nadmernú zápalovú odpoveď prostredníctvom modulácie makrofágovej polarizácie, zníženia aktivity NF-κB a MAPK a potlačenia inflamazómu NLRP3. Inhibícia NLRP3 vedie k zníženiu aktivácie kaspázy-1, produkcie IL-1β a IL-18 a gasdermínom D sprostredkovanej pyroptózy. Polysacharidy môžu rovnako meniť zloženie črevnej mikrobioty a podporovať tvorbu mastných kyselín s krátkym reťazcom, ktoré prostredníctvom receptorov GPR43 a GPR109A prispievajú k zachovaniu črevnej bariéry a systémovej imunologickej tolerancii. Výsledný účinok tak zahŕňa súčasné posilnenie obrany proti infekciám a nádorovým bunkám a utlmenie dlhodobej, tkanivo poškodzujúcej zápalovej odpovede.
Triterpenoidy a fenolické látky ďalej znižujú tvorbu prozápalových cytokínov TNF-α a IL-6 a aktivujú antioxidačnú dráhu Nrf2/HO-1. Zvýšenie expresie HO-1, superoxiddismutázy, katalázy a glutatiónperoxidázy vedie k zníženiu oxidačného stresu, ktorý je významným udržiavacím faktorom chronického zápalu.
Huby a ich zložky modulujú aktivitu imunitného systému komplexne. Nie iba k samotnému zvýšeniu či potlačeniu aktivity, ale hlavne k harmonizácii aktivity, aby nám náš imunitný systém dobre slúžil.
Samozrejmosťou je, že na dosiahnutie opísaných účinkov je potrebné používať hubové extrakty vysokej kvality od overených a solídnych výrobcov. Všetky mechanizmy, o ktorých bola reč, sú totiž viazané na konkrétne bioaktívne látky — predovšetkým na β-glukány, triterpenoidy a fenolické zlúčeniny. Ak ich prípravok neobsahuje v dostatočnom množstve a v biologicky dostupnej forme, nemá sa čím prejaviť, bez ohľadu na to, čo je uvedené na obale. Kvalita tu teda nie je marketingovým dodatkom, ale podmienkou účinnosti. Pri vitálnych hubách neplatí, že „huba ako huba“ — rozhoduje surovina, spôsob spracovania, štandardizácia a doložená čistota.
Pri anonymných a najlacnejších produktoch býva práve obsah účinných látok najslabším miestom. Časté je uvádzať na obale „polysacharidy“ — vysoké číslo, do ktorého sa však započítava aj α-glukán, teda bežný škrob z obilného substrátu. Imunitne aktívne sú pritom takmer výhradne β-(1→3,1→6)-glukány, takže impozantný údaj môže v skutočnosti znamenať veľa škrobu a málo toho podstatného. S tým súvisí aj rozdiel medzi extraktom z plodnice a lacným mycéliom narasteným na ryži či ovse, ktoré sa melie aj so substrátom — výsledný prášok je potom z veľkej časti obilie, nie huba. Objavuje sa aj priama adulterácia, teda riedenie plnivami ako polydextróza, maltodextrín alebo dextríny, aby prípravok umelo „splnil“ deklarovaný extrakčný pomer pri nižšej cene. Takýto produkt na prvý pohľad vyzerá správne a rozdiel odhalí až nezávislé laboratórium.
K strate účinku sa navyše pridávajú riziká, o ktorých zákazník nemá ako vedieť. Huby sú prirodzené bioakumulátory a zo znečistenej pôdy či substrátu nasávajú ťažké kovy — kadmium, olovo, arzén aj ortuť. Pri zlom sušení a skladovaní hrozia plesne a mykotoxíny. Časté je aj chýbajúce alebo nedostatočné spracovanie: β-glukány sú uzamknuté v chitínovej bunkovej stene, ktorú ľudské trávenie samo nerozloží, a bez správnej horúcovodnej extrakcie zostávajú telu nedostupné, aj keby v surovine boli. A napokon nie sú výnimkou ani produkty, ktoré deklarovaný druh huby vôbec neobsahujú — čo opakovane ukazujú DNA rozbory, napríklad pri prípravkoch z hlivy alebo Cordycepsu.
Preto odporúčame riadiť sa jednoduchým vodidlom. Kvalitný výrobca nikdy neuvádza len „celkové polysacharidy“, ale konkrétny obsah β-glukánov, prípadne ďalších účinných látok podľa druhu huby. Na požiadanie doloží čistotu prípravku — rozbory na ťažké kovy, mikrobiológiu a pesticídy — a konzistenciu medzi jednotlivými šaržami. Práve táto doložiteľnosť odlišuje seriózneho výrobcu od anonymného. Pri vitálnych hubách totiž neplatí, že príroda automaticky znamená bezpečie a účinok; až starostlivé spracovanie a kontrola robia z huby to, čo od nej očakávame.
Prevzaté z článku:
Xiaoying M, Peng Z, Hong W, Na G, Jun X, Ying Z, Xun C and Guoli L (2025) From functional foods to immunotherapeutic agents: mechanistic insights into medicinal mushroom bioactives in chronic inflammation management. Front. Nutr. 12:1725297. doi: 10.3389/fnut.2025.1725297
Klinické štúdie sú finančne náročné, navyše sú na ne vysoké etické nároky, preto je ich obmedzený počet. Boli vykonané štúdie tak na zdravých dobrovoľníkoch, ako aj na pacientoch s niektorými zápalovými chorobami, vrátane autoimunitných. Štúdie naznačujú, že podávanie húb môže viesť k zmierneniu ťažkostí, hlavne v prípade chronických črevných zápalov, a poklesu aktivity zápalu. Výsledky však zatiaľ nie sú celkom dostačujúce a bolo by potrebné vykonať rozsiahlejšie štúdie. Z výsledkov sa však nejaví, že by podávanie húb priebeh ochorenia zhoršovalo a zvyšovalo zápal (podrobné štúdie v tabuľke).
Oveľa viac štúdií bolo vykonaných na zvieracích modeloch ľudských zápalových a autoimunitných ochorení, ako sú napr. reumatoidná artritída, chronické črevné zápaly, roztrúsená skleróza, systémový lupus atď.
Štúdie in vivo ukazujú, že hubové prípravky môžu v experimentálnych modeloch zasahovať do niekoľkých vzájomne prepojených oblastí v ovplyvnení imunitného systému:
Týmito mechanizmami dochádza k mierneniu ťažkostí, t. j. chronického zápalu, a zlepšeniu stavu zvierat, ktoré huby či ich zložky užívajú
Prihláste sa na odber noviniek a neunikne vám žiadna akcia alebo dôležitá informácia
